Janko story

Dnes sa už Janko so mnou až tak nekamoší, lebo sa ofučuje za malichernosti, ale bolo to veľmi

milé a stále sa navštevujeme. Takto to začalo:

JESEŇ s novým kamarátom

Janko je môj sused. Tu, z poniže ulice. Býva v starom dome, priamo na námestíčku.

V jeden z posledných letných dní si vykračujem od zastávky cez toto námestíčko smerom domov, z krásneho výletu vo Viedni. Sama, bez detí, po celých prázdninách mi boli dopriate tri dni bez nich. Úplne som bola nabudená a naplnená krásou skorého babieho leta, jemne ma ovieval pocit šťastia a spokojnosti z tohto prostredia, kde bývam a kde som sa usadila, že aké je to tu pekné a zelené, že tu máme tak skvelé spojenie do tej Viedne a tak podobne..skrátka vykračujem si priam s meditatívnym úsmevom a zrazu ma preberie pokrik: “Kam s tým batohom? Na výlet?”

Obzriem sa, pri bráne stojí dedo s paličkou, takmer holý, iba v trencloch.

“Čo to je? Ako reagovať”? Podídem k nemu, každpádne vyzerá neškodne. Keď vás dnes cudzí človek len tak osloví na ulici, je to už také ... divné nejaké, že čo asi môže chcieť? Exhibicionista, úchyl, blázon? Moje civilizačné paranoje, všetky vtesnané do piatich sekúnd, kým som k nemu podišla, ujo celkom zlikvidoval jeho ironickým zmylom pre humor, ktorému som okamžite porozumela. “Z výletu idem. Pomôžem Vám? Poznáme sa?” A on: “Niee, ja tu iba stojím a počítam listy na tomto strome, tak ako vždy”. To ma presvedčilo, že je to človek s normálnym rozumom a že asi je len veľmi sám. A tak aj bolo.

Janko takto v lete posedáva pred bránou svojho dvora, na námestíčku, kde namiesto trávničku vopchali miestni nadšenci zo tri detské hracie prvky a športové posilovacie zariadenia, tak tu na lavičke posedáva a oslovuje mamičky venčiace svoje detičky a iných okoloidúcich. Janko má totiž trocha zapeklitú kombináciu životných okolností: je nesmierne spoločenský, miluje zábavu a ľudovú hudbu a vôbec stretávať sa s ľuďmi, zároveň má ale ochorenie Bechterevov syndróm a je takmer úplne imobilný. Chrbtica sa mu kriví, hlavu neotočí a jednu nohu ťahá tak nad zemou. Miluje spoločnosť, ale je sám. Pri živote ho drží jeho záhrada a práce v nej a okolo domu, a úrodu rozdáva kde komu, len tak, lebo sám ju nepoje. Pozýva ľudí dnu do dvora, do svojej zimnej záhrady s posedením, ale takmer nikto nejde. Boja sa. Ja som šla. Veď sme susedia. Už len preto. Strávila som tam hneď jedno celé popoludnie.

 Ako vysvitlo, Janko nie je tak úplne sám, čo však nemá žiadny pozitívny podtón.

Má ženu, no nevedia sa vôbec vystáť. V priamom prenose mám pred očami, čo spôsobuje 30 a viac rokov žiť vo zväzku s osobou s neprekonteľnými rozdielmi. Obaja majú necelých 74 rokov ale nervy na seba vedia mať riadne! A tak, 360 dní z roka tam žena nie je, ide radšej k dcére alebo do svojho rodiska na Oravu. Je to ťažké, neodpustené veci spred 30tich rokov a ako vravím, neprekonateľné rozdiely... on ju už vôbec nemá rád. Keď jej pred mesiacom ich vlastný pes u zverolekára zo strachu odkusol celý prst, bol Janko presvedčený, že je to karma.

Detí mali dovedna päť, aj keď (dodnes v tom nemám úplne jasno, kto je kto a kto od koho) Janko mal svoje dve a ona svoje dve, posledné dieťa mali spolu. Zo všetkých na neho celkom nezanevrela iba dcéra, ktorej tu pod kopcom na dnes už nóbl drahej lokalite postavil taký milý domček. Tá mu príde niekedy upratať a vlastne oprať si svoje veci, nakoniec sa aj tak pohádajú. Ostatné deti na neho úplne kašlú. Syn, ktorému dal nenormálny byt so záhradou v Bratislave, ho predal, zarobil a odsťahoval sa do bytovky na okraji mesta, lebo sa mu nechcelo obrábať tú záhradu a na otca si ani nespomenie. Janko je skrátka z vlastnej rodiny sklamaný a smutný. O to viac sa chápe po príležitosti stretnúť sa s cudzími. Nasťahoval si k sebe Milana, Východniara, ktorý je v rozvode so ženou a tak rád prijal Jankovu ponuku na bývanie. Milan je ako Jankov paholok, rovno poviem, ale robí to rád a ochotne. Je jeho spoločník. Žijú spolu. Milan je dobrák od kosti. A pre mňa robot! Od piatej je hore, vyvenčí vlčiaka, porobí okolo domu a ide (vždy iba na bicykli, v mraze, daždi, teple) do práce za pás. Pre mňa je ako ironman, a motor má na alkohol asi, neustále je v pohybe a ešte aj srší vtipom. Šialený Východniar. Vôbec sa nečudujem, že bol vojakom v Afganistane.

Jankova spoločenská nátura je bezodná. Ani u nás neostalo iba pri jednej návšteve, naopak, skamarátili sme sa. Potrebuje sa vyrozprávať, a ja viem počúvať. Aj ja žijem sama, teda sama s deťmi, a tak zájsť k nemu je aj pre mňa niečo mimo zabehnutého kolotoča. Vysvetlila som mu, že keď volá ľudí k sebe holý v trenclch, že oni nevedia o tom, že sa bez pomoci veľmi ťažko vtrepe do trička a že to nie je moc sexi, a tak už chodí von oblečený a vskutku, ľudia sú dôverčivejší. Stále sa vypytoval, kedy prinesiem aj nejaké kamarátky alebo známych. Asi mi to už vravel dosť často, lebo v slabšej chvílí som mu sľúbila, že uňho teda oslávim moju 40ku. (Ja! Anti oslavový antinarodeninový človek, naposledy som oslavovala 25ku!) No ale keďže prvé slovo platí, druhé letí z gatí, tak sa začal celojesenný program s cieľom 40ka.

Janko je človek na dnešnú dobu pomerne dosť samoproduktívny. Sám si na jeseň spraví biele aj červené víno, takých 400 litrov, čo mu niekedy aj do ďalšieho vinobrania vydrží. Z vína si robí aj šampanské. Každoročnou klasikou je výroba a údenie klobások, špekáčkov, údeného mäsa, slaniny. Keď bol mladší, aj choval prasce a robil riadne zabíjačky! V Bratislave! Šunku si tiež varí doma, má na to takú tú špeciálnu hranatú kovovú nádobu, koštovala som, chutila naozaj výborne.  

O tom, že regále v pivnici má plné zaváraných vecí zo záhrady, netreba snáď ani hovoriť - paradajkové šťavy, nakladané papriky, kompóty, džemy, cvikle, bársčo.

Kapustu sme boli tento rok kupovať spolu v Stupave, 30 kíl, pol na pol. A vďaka nemu mám prvýkrát vo svojom sporom živote kapustu vlastnými rukami nakladanú, presne podľa svojej chuti! A zemiaky tiež za vrece u Janka v pivnici odložené. Teda, mala by som ich aj vo svojej, lenže ja pivnicu zatiaľ na dome nemám. Nikdy, vravím nikdy, nekúpim zemiak v obchode.

Janko je nesmierne ekologický. Pochopiteľne triedi odpad, ale hlavne ho ani moc nevyprodukuje.

Tie veľké sakle od psích granúl používa na vynášanie bioodpadu na kompostovisko, dovtedy, kým sa mu doslova nerozpadnú. Vo vlastnom dome a živote cykluje rôzne obaly, plastové nádobky, sklo, dookola, na to, čo si vyrobí. To, že umýva aj mikroténové sáčky od mäsa a znova ich používa, to už je aj na mňa dosť.

Janko rád varí, o jedlo u neho nikdy nie je núdza. (Zásoby sú vždy nielen v pivnici, ale aj vo veľkom mrazáku.) Veľmi príjemnými sa stali naše občasné spoločné obedy, keď som mohla, prišla som k nemu počas pracovných dni na obed, mne veľmi chutilo a on bol nesmierne rád. Chuť plnenej papriky s hustou domácou paradajkovou šťavou je neprenosná skúsenosť, na to treba ten zážitok. Akurát, bolo treba mať na to vždy aspoň hodinu a pol - dve času, a to bol aj tak namosúrený, že stále "utekám" preč. :)

Janko vie pekne rozprávať, o tom, že nie sú dva listy na strome úplne rovnaké, tak, ako je každý človek úplne individuálny, nie sú dvaja rovnakí. A preto treba byť tolerantný. Toleruje všetko, všetky chyby, veď hoď kameňom...ale nevie tolerovať hlúposť.

Teraz, na Vianoce, bol opäť sám. Žena s dcérou prišli, napiekli rohlíčky, povadili sa a odišli. Je to ťažké. Lebo niekedy aj iný názor je pre neho strašná hlúposť. Ťažko sa vlastne v konkrétnych prípadoch stanoví hranica. Napríklad, Jankova sestra, ktorá tiež “chytila” Bechtereva, pol roka žije v Amerike a pol roka tu, je silno veriaca a vybrala sa sama na miesto zjavenia Panny Márie na kopec v Turzovke, aby sa tam modlila za Jankovo zdravie a podľa Janka jej úplne haraší.

Veriaci, neveriaci, taký, onaký, človek nemá byť osamelý.