Tento rok sme boli na
Silvestra doma. Vravela som si, reku chcem byť v Devínskej a že už konečne
vezmem aj deti hore na Devínsku Kobylu, na tradičný silvestrovský výšľap. Na výšľape
som bola, no samozrejme bez detí. Počasie bolo totiž stopercent demotivačné, čistá
pľušť. Celú noc dážď, ráno blato. Ešte v noci som bola hore, že ako leje,
potešila som sa, že z výšľapu nič nebude. Kvárila ma ale zodpovednosť, lebo som
si vzala za povinnosť akciu natočiť pre devínskonovoveskú telku a sľúbila som
im to.
A tak ráno píšem
miestnym, či tam idú, a oni samozrejme, že áno. Ivan (Baláž) už aj šlape hore.
Blázni. Vidím, že táto tradícia je skalopevná. Tak sa prekonávam, ale deti z
toho vynechávam. Aj tak potrebujem riadne predýchať predvčerajší žúr v čiernej
diere číslo 64 a včerajšiu migrénu. Prehodím cez seba kameru a ruksak s
termoskou a klobáskou a celkom svižne smerujem k pieskovcu. Keď mám natáčať,
neviem sa pritom motať pomaly s deťmi, povinnosť stihnúť záber je prednejšia.
Musím sa to naučiť zladiť.
Organizovaný turistický
oddiel z Istracentra som stretla na križovatke chodníkov v lese, takže som ich
stihla, paráda. Obdivujem týchto ľudí, deti, dôchodcovia, v tom blate a
mrholení, všetci s radosťou šľapali hore. Priemerne to trvá takú hodinku. Ten
výhľad tam ale fakt stojí za to. Z jednej strany vidno Bratislavu, Devín pod
vami, v diaľke Alpy.
O kúsok vyššie už
Ivan od rána robí oheň a v kotlíku nad ním varí biele víno. Jeho rodina túto tradíciu založila a on je
ten, ktorý ju absolútne zodpovedne udržuje, drevo na oheň si vždy pripraví dva
týždne vopred a 31. decembra ho o deviatej ráno ako jednu z mála záruk na tomto
svete nájdete hore, samozrejme poobede posledný odchádza aj so saklami s
odpadom. Stretajú sa tu miestni Chorváti, ale aj iní - susedia z našej ulice, z
Grby, Kolónie....každý prinesie čo to - klobásky, špekáčky, slaninku,
koláče....základ je priniesť si pohár, vlastný ešus, na to vínko varené. Rasťo
Šimkovič sa tradične postará o hudobný sprievod akcie so svojimi gajdami.
Najstarším
účastníkom bol Zdenko Ouzký, 87 ročný pán. Zaparkoval si auto pri pošte, výšľap
mu trval hodinku. Zdravie mu vraj slúži, pohybové problémy nemá, rešpekt, fakt. Rozprával mi o tom, že tu chodievali ešte ako
chlapci, keď tu na výhliadke ešte stála turistická chata pani Vraninky, ktorá
tu so somárikom vynášala jedlo a pijatiku. To musela byť romantika! Aké milé...V
roku 1948 komunisti romanitku ukončili, chatu vypálili. Vraj aby tu
neprespávali nejaké cudzie živly. A tak tam dnes stoja len jej kamenné základy.
Niekde tu má tento
rok vyrásť vyhliadková vežička, taká moderná z kovovej konštrukcie, som zvedavá
ako to vypáli a kde presne bude stáť. K silvestrom nám však chýbať nebude. Tu
je to o ľuďoch, o teple ohňa a vareného vínka, o stretnutiach pamätníkov
s mladšími. Takto sa totiž pestuje to, čo sa dnes v spoločnosti všeobecne vytráca
- a to je neopakovateľný a jedinečný genius loci.
A to má potom pokračovanie v noci. Tarzania,
cyklomost, ohňostroj zo Skaly. Tam už má každý zážitky individuálnejšie.....
pekný príspevok
OdpovedaťOdstrániť