Tak, je pol deviatej večer a ja som práve
doumývala dlážku. (Mám chuť si ľahnúť s laptopom a písať toto, no na laptope
pozerá Eriško rozprávky- áno máme iba jeden - tak sedím za veľkým kompom, ku
ktorému mám čisto denný pracovný vzťah a príliš ma osvecuje). Dnes som sa k umývaniu
podlahy dostala až teraz, aj keď celý deň sa na to chystám. Dlážke sa
momentálne venujem úplne najviac zo všetkého. Mám pocit, že už ani na iné
nemyslím, hlavne ňou sa musím zaoberať. (To je kvalita života, čo?) Denne ju aj
niekoľkokrát zametám, buď len prejdem metličkou a zmetiem špinu na lopatku
alebo zmetákom či vysávačom komplet dom. Myslím, že ešte nemám kompulzívnu
poruchu s potrebou stále upratovať. Isté je ale to, že v tomto dome jestvujú
dva nezladiteľné protipóly. Chcela by som mať na jednej strane takú čistú
domácnosť, aspoň teda spálňu, tú miestnosť, kde má človek čisté perinky a
najlepšie huňatý koberček pri posteli, do ktorého ráno spraví prvý krok pravou
bosou nohou. Voňavá a čistá spálňa...a celý taký čistý dom s peknou
kuchyňou...ach...ALE:
Som mäkká a chcem, aby moja dcéra bola
šťastná, a tak mám doma namiesto tohto jeden normálny drobnochov. (A ja
drobnochov tak nezmášam, je to pre mňa nepochopiteľná hovadina). Dcéra však, ako deti, zvieratká miluje. Ide o
to, že najradšej by chcela psa (aj ja by som ho veeeľmi chcela, keby som
nevedela, aká je to starosť). Psa ale zatiaľ neriešime, bojujem. A tak kývnem
na všetko "menej náročné", čo k nám príde. Prvá bola dlhosrstá čierna
Cica, ona prišla sama, ako malilinké nedokojené mačiatko si mi sadla vonku v
bufete na rameno a už nechcela zliezť ani bohovi. Tiež čierneho, ale
krátkosrstého, kocúra Mrňa mi sem ako už prerastené mačiatko doniesol kamarát,
že ho nemajú kam dať.. Čo už s ním... Mrňo je dnes prerastený už riadny kocúr,
jeho mám nakoniec najradšej. Tam sme mali skončiť!
Mačky ráno o piatej robia bordel - spravila
som im vo dverách tie mačacie dvierka, lebo predtým sa dobýjali, mňaučali a
škrabali na vonkajšie dvere a tak...teraz dávajú preskoky v rozbehu cez ten otvor
vo dverách až to trieska a takto na jar
poťažmo aj s vtáčikom v papuli. Dnes ráno sa mi jedného podarilo zachrániť.
Cica si našla útočisko pod mojou posteľou, čiže dnešný budík bol kvíkajúci
vrabec snažiaci sa uniknúť smrti a zúrivé mačacie vrčanie podo mnou. Vtáčikovi sa
zázrakom podarilo uletieť, Cica za ním na okennú parapetu, zhodila mi posledné
sadenice, zemina rozsypaná všade po zemi, vtáčik zapadol za druhú nádobu so
sadenicami a tam sa mi ho podarilo chytiť za chvost, vypustila som ho von a
uletel..chvalabohu. Nič, no, Cica je na mäso, žiadne granule, je to asi aj moja
vina, musím jej kupovať u mäsiara, konzervy nestačia.
K rannému budíčku sa dnes pridal (teda ten
začal už oveľa skôr) náš najnovší prírastok - králik Ňufi. Ten k nám prišiel
tak, že si ho Simonka vyprosila k narodeninám, že nič iné nechce, ani mobil ani
nič, len zajačika. (Na trhu v Stupave v ten deň predávali, ja že to je na mäso a dieťa celý deň prefňukalo.) A keďže tu máme našich dobrých kamarátov na dolnom konci
dediny, čo králiky chovajú, stačilo povedať a už ho mala! A zase čierneho:) Iba
čierni boli na výber. Ivanka nám na neho doniesla parádnu skrinku, králikáreň,
peknú bielu hand made. Tá má byť vonku. Lenže vonku nemôže byť, lebo susedin
pes Nela chce králika zožrať proste. (Už
sme ho zachraňovali, to bol stres). Tak som ho dnes mala vnútri. V mojej izbe,
pri posteli. Inde nebolo miesto. Kúpila som mu podstieľku, piliny, ale tie boli
všade okolo. Tak sme mu dali ako podstieľku seno. To je menej všade. No a
jasneže nemôžeme mať normálneho tichého zaja, ale králika, ktorý brutálne
vyskakuje, naráža do dvierok králikárne a všemožne sa z nej snaží vyskočiť.
Buchot naozaj, nevymýšľam si, ako kladivom do dosky...králikáreň je už vonku,
zajaca som umiestnila na medziposchodie do klietky, ktorú som mu už zohnala na
inzerát a bola pre ňu v Petržalke minulý týždeň. Dnes ráno, po týchto
extempóre, viedli moje prvé kroky hneď do tesca. Pred rokom by mi v živote
nenapadlo, že budem mieriť ráno do regálu so žrádlom pre zvieratá. Áno, po dni
voľna treba nakúpiť krmivo pre tieto naše cicavce.
No a ešte máme vtáčiky zebričky, tie sme už
celkom zmákli tým, že večer klietku prekryjem čiernou látkou a kým ich
neodkryjem, tak neškriekajú. Na korytnačky, ktoré k nám tiež prišli darom, sme
si spomenuli asi po týždni, že ich máme. Tými som sa napokon zaoberala tiež
pomerne intenzívne, kým sme zistili, čo a ako s nimi. V akvaristickom oddelení hornbachu som čumela do regálov a študovala tie barsjaké veci aj dve hodiny. Boli by aj celkom
bezúdržbové, keby im netrebalo pomerne často a pracne meniť vodu a preplachovať
štrk. Neviem si predstaviť robiť to v
byte.
Takže toľko som chcela, k tej dlážke: že dcérin
drobnochov, vďaka ktorému je namiesto podlahy obytného priestoru zemina, seno a piliny, ma zamestná natoľko, že sa k nej dostanem až večer!
Ja viem, že rodič má vedieť povedať dieťaťu
NIE. Ale ešte stále hovorím ÁNO!
Komentáre
Zverejnenie komentára