Tento blog venujem Ingrid, mojej najvernejšej čitateľke. Takto na seba myslíme.
Tak, a je to tu. Zimné dni pokoja. Listy z vŕby celkom opadali, a na dvore bol dokonca už aj sneh...kvietočky na kríkoch nahradili odrazy vianočných svetielok...to je fukot! Veď pod vŕbou ešte stále letné sedenie...a fúrik z nedokončenej roboty....
Sedím doma, sama(!) s vyloženými nohami. To sa totiž nestáva často. Ale včera, po dlhom čase, som išla na takú jemnú jógu a saunovanie. Reku, celý čas sa nehýbem, toto skvelé podujatie pripravila suseda tu oproti cez ulicu, (Mayura joga), tak by som bola blbá, kebyže nejdem. Bol to pre mňa úžasný zážitok, ešte teraz som dojatá. Wau, toto máme cez ulicu!!! No ale, sedím s tými vyloženými nohami, lebo keď sa človek nehýbe a potom si ide natiahnut hnáty, tak to nemusí mať vlastne len pozitívny výsledok, teda samozrejme, že som sa ráno skrz niečo natiahnuté alebo zaseknuté v kolene už z postele nepostavila. Preto môžem písať. Na písanie totiž potrebujem niekoľko dní kľudu, kedy už sa vlastne nudím, všetko je hotové, navarené, upratané, poprané, nakúpené, skrátka čistý priestor. Ja som dušou umelec, potrebovala by som sa len vyjadrovať a tvoriť, počúvať hudbu a tak, malovať, hrať na klavíri, hocičo...má to ale prekážku - že som žena. Matka dvoch nezaopatrených, na mne závislých detí. Preto nepíšem. Nie som akademický písač. Ako tuto spoluobčianka Keleová. A vlastne všetci spisovatelia, uznávam ich. Ja musím tento stav dosiahnuť. Nie je to ľahké, stále niečo treba. Robiť, zarobiť, starať sa, vzdelávať, venovať sa. Veď viete...no ale teraz tá noha...a zajtra je silvestrovský výšľap na Devínsku Kobylu, kde sa všetci, prvýkrát aj s deťmi, chystáme. Ešte k tomu prší, celý deň smoklí, takže neviem..v záujme zdravia to zrejme zajtra nedám. Je mi to ľúto, aj som sľúbila spraviť riport pre týždenvdevinskej.sk. Sú dni pokoja, nezbláznim sa. Juj a Silvester zajtra! - tiež sme deťom sľúbili, že dáme o polnoci cyklomost a Tarzaniu. To by sme mohli zvládnuť. Dúfam, že tá noha nedopadne ako ruka. Tiež sa raz natiahla šlacha alebo čo a v noci sa to hlási neskutočnými bolesťami. Starneme, kriplavieme, mala by som si nájsť zárobkovú činnosť, ktorá sa dá robiť bez pohybu.
A ešte jedna vec - prečo nepíšem na tento blog. Môj pohľad za ten čas, pár mesiacov od leta, sa zamerial trocha von z Devínskej. Je to krásne miesto pre život, ale už sa na to toľko neorientujem. Bývanie až tak neprežívam. Je to len "chyža", ako vraví môj východniarsky kamarát. Môje vnútro sa nenaplní len prplaním sa v jednej lokalite. Som síce spoločenská, ale mám rada aj istú anonymitu. Vždy som mala tento syndróm - aj kaviarenský a mestský typ, aj život na dedine. Veď preto tu bývam. Po 15 tich rokoch sa do môjho života vrátila kamarátka z mladosti, s ktorou sme boli furt niekde po Európe a bolo nám to jedno. Jej zjavenie mi pripomenulo, že som vlastne vetroplach, vtedy cítim slobodu.
Všetko je ok, život sám mi ponúka možnosti venovať sa stále fotografii. Nič iného, vehementného, som zatiaľ neuskutočnila. Aj ma zavolali, aby som ju učila. Tak chodím dvakrát do týždňa medzi vysokoškolákov, je to záhul, ale zábavný. Pedagogické sklony vo mne sú, napísali mi to aj psychológovia v profesijnom posudku už dávno, ja som si ale myslela, že to dám až po 50ke. Odovzdávať niečo, čo viete, a viesť niekoho ku kvalite, je super pocit. Trošku sa treba vysporiadať s tým, že vás mnohí neviem-prečo-študenti majú na háku, ale na skúške mi študentky priniesli aj darček, takže to nebude také marné:)
U nás v obci zatiaľ nastala dôležitá vec - komunálne voľby. Verím primátorovi Vallovi, že sa nesprzní. A tiež, že sa odprzní vedenie tejto našej mestkej časti. Žije sa tu dobre, ale je tu veľa vecí intenzívne pozadu. Mňa osobne dosť žerie úroveň školstva a telovýchovy, nehovorím o tom, ako mi chýba nejaký verejný priestor, námestie, kaviarničky, ale to som sa mala nasťahovať skôr do Jura, nie do tejto odvekej hromadnej ubytovne. Ale my, čo tu žijeme tu a teraz, tvoríme to , ako to tu bude vyzerať. Chcem veriť, že to my, tu a teraz, vytvoríme nejakú históriu, ktorú budú môcť cítiť a prežívať naši, aj x-tí, potomkovia.
Komentáre
Zverejnenie komentára