Dlho som sem nič nenapísala. Áno. Je leto.
Uhorková sezóna. U mňa doslovne. Respektíve ešte paradajková. August je skrátka
mesiac tepla a zavárania.
Ani internet ma svojou vlastnosťou "rýchlo
a hneď a furt lebo online", nedoženie k nejakému akože tvorivému písaniu. Nechce
sa mi NIČ.
S príchodom letných prázdnin končí veškerá
pracovná frekvencia, žiadne pracovné návyky. Deti doma, ak nie sú v tábore,
prázdninujeme spolu. To je opäť ako full time na materskej. S tým, že sa v ich
terajšom veku stále dookola dohadujú a hádajú, staršia s tým puberťáckym
akcentom, (!), z každej strany jeden do
uší "mamí, mamí!"... S teplotami vzduchu, respektíve horúčavami, to vymláti
z hlavy posledné zvyšky nejakej schopnosti uvažovať..to je vlastne silné slovo...vôbec
nejako používať mozog. Keď už, tak iba pasívne prijímam - teda aspoň čítam, teda
priznám sa, skôr ležím iba tak. Úplne pasívne. Aj bez čítania. Tak úplne že
nič. Leto. Vlastne meditujem?
V posledných rokoch sa mi javí, že letné
horúčavy udierajú v júni, to už by mali byť prázdniny, mohlo by sa to posunúť,
alebo rovno predĺžiť na tri mesiace. V júli zase prší a to je tlaková níž, čo nás nízkotlakových
odrovná rovnako ako horúčavy, takže originál praž jak uhoď. August ešte prináša
svoje znovuprebraté teplotné šoky. Teda tento rok je to tak, aj minulý bolo.
Teraz sú už tri týždne horúčavy.
V Devínskej sa dajú znášať tak, že sa chodíme
stále kúpať, mimo Devínskej:) Akurát sme presedlali z jazera v Plaveckom
Štvrtku na kúpaliská a celkom si v tom libujem, náhodou sa mi páči aj tá ich
preplnenosť; pripomína mi to detstvo, keď počas komunizmu boli v lete na
kúpaliskách komplet všetci, bárskoho si tam stretol....pookukoval...je to také
socializačné. Takže vyrážame na Rosničku do Dúbravky, do Heinburgu alebo aj
Prellenkirchenu, vrámci výletu v Prahe sme boli aj tam na kúpalisku Petynka,
všetky plus mínus podobné záležitosti. Plávanie sa mi tento rok nejako príliš zapáčilo, neviem sa dočkať otvorenia plavárne v Boroch, sľubovanej na jeseň.
Do tohto leta, horúčav a augusta mi práca (rozumej
môj obvyklý zdroj príjmu) absolútne nepasuje. Uhorka. Túto plodinu našťastie u
nás absolútne bravúrne spracováva moja mama, neviem si bez jej nakladačiek zimu
ani len predstaviť. Naša skromná záhrada ale tento rok prekypuje rajčinami,
ktoré povyrastali zo zeme samé zo semien z minulého roka a tak tu máme malý
paradajkový prales.
A tak je terajšou prácou zaváranie. Už som si
odstála pri sporáku druhú várku kečupu. Šťavy ani nespomínam, to je taká rychlovka.
Stará slivka rodí tiež ako divá, kompóty sme naložili, ešte ma čaká povydlo, 5
hodín varenia. Takto sa má tráviť august. Považujem to za úplne prirodzené.
Počasie nepustí, záhrada tiež ne. Som fotografka - fotiť sa v týchto horúčavách
dá tak v chladenom ateliéri, sedieť za kompom je smrť. V zime je zase furt tma,
nízky tlak, žijem tak maximálne štyri hodiny do dňa. Vychádza mi z toho, že by
som mala pracovať iba na jar a na jeseň, čo sú vlastne aj top foto sezóny. V
zime potom hybernovať, v lete kúpať sa a zavárať. Takto voľako si ten ročný
pracovný cyklus predstavujem:)) Ideál.
Tak. Napísaním tohto príspevku do memoárov
jedného praobyčajného života som si odfajkla pocit spravenia niečoho trošku zmysluplného....
Komentáre
Zverejnenie komentára